Volám sa Jochum Elke

Jochum Elke je nenápadný muž, Rakúšan s unavenými očami, ale prenikavým pohľadom. Pred tragédiou som mal jednoduchý život v Salzburgu, kde som učil nemeckú literatúru na malom gymnáziu a som odborníkom na nehnuteľnosti. Bol som ženatý s Klárou, jemnou ženou plnou života, jeho kotvou vo svete, ktorý mu často pripadal príliš hlučný, príliš nespravodlivý. Všetko sa však zmenilo jedného zimného rána na zľadovatenej ceste neďaleko nemeckých hraníc. Do Klárinho auta narazilo rýchlo idúce auto. Polícia nikdy neidentifikovala vodiča. Žiadni svedkovia, žiadne kamery. Len trosky, ticho a zlomené srdce. Krátko nato som začal strácať hlas. Doslova. Nepríjemné pocity v hrdle, neustále chrapot a potom diagnóza: agresívna rakovina hrdla. Nemeckí lekári mali jasno - liečba bude dlhá a bolestivá a šance na vyliečenie mizivé, preto ma previezli na špecializovanú kliniku v Lipsku, kde teraz žijem medzi infúziami, bolesťou a spomienkami. Napriek všetkému som sa však nikdy nepoddala nenávisti. Listy, myšlienky, úryvky básní. Nazval som ho svojím výstupným denníkom, akoby som vedel, že môj odchod sa blíži. A v mojich slovách bolo stále svetlo. Jedného dňa, keď som sa pozeral z okna na padajúce lístie, som sa rozhodol. Spísal som závet: 80 000 eur, jeho úspory, má dostať niekto dobrý. Rozhodol som sa, že 10 % z tejto sumy pôjde do sirotinca alebo do kostola pre tých, ktorí nikdy nemali rodinu alebo ju ešte len hľadajú. Tak som to prenechala svojmu právnikovi. Rozhodol sa napísať jednoduchú, úprimnú, takmer naivnú správu, ktorú by poslal do digitálneho priestoru a dúfal, že na ňu narazí ten správny človek. Posledný skok viery, ako fľaša v mori. A potom čakal. Každý deň si znovu prečítal odpovede. Mnohé boli nesprávne, samoúčelné alebo jednoducho ľahostajné. Ale on pokojne pokračoval ďalej. Pretože na peniazoch nezáležalo. Bolo to spojenie. To, že neodchádzal sám. To, že naposledy urobil niečo správne a dobré.